Prírodná rezervácia Bezedné
Bezedné, miesto opradené povesťami o stratenom dobytku, ktorý sa prepadol v hlbokom močiari. Tajomný jelšový les, pritom každému rovno na očiach – stačí sa pozrieť z okna vlaku idúc z Malaciek, tesne pred tým, než začne brzdiť do stanice Plavecký Štvrtok. Po ľavej strane, treba dodať. Na jar žltým záružlím bohato zakvitnutý jelšový les, cez leto temný, plný žiab a komárov a na jeseň pestrofarebný, ako všetka okolitá príroda.
Flóra a rastlinstvo tejto lokality natoľko zaujali malackého rodáka, dr. Eduarda Krippela (*1929), že o nej napísal rozsiahlu štúdiu a následne niekoľko ďalších článkov. Tie sa stali odborným podkladom pre vyhlásenie štátnej prírodnej rezervácie, 21. augusta 1964. O význame dr. Krippela, botanika, fytogeografa a špecialistu na vývoj vegetácie po ústupe ľadovej doby (postglaciálu) raz určite uverejníme samostatnú informáciu, nakoľko sa prírode a lesom Záhoria venoval systematicky od roku 1954 až do smrti v roku 1992.
Z prírodovedného hľadiska predstavuje Bezedné excelentnú ukážku lesa, ktorý ešte na začiatku stredoveku tvoril na Záhorí celkom pravidelne sa opakujúci biotop. Rozľahlé močiare napájané z podzemných prameňov, alúviá prítokov Moravy aj rieka samotná, ktorá meand
rovala na širokom území, zaplavovala ho a udržiavala v krajine vlhkosť. Z jej 
obnažených brehov vietor odnášal jemný piesok a v podobe dún ho po tisícročia vŕšil okolo mokradí. Tak vznikala pestrá a prirodzená mozaika borovicových, dubových, hrabových a jelšových lesov, ktorých logiku narušil až človek – odlesňoval, vysúšal svoje polia, budoval hrádze. Minulosť Záhoria na základe peľových analýz z usadenín rašelinísk odhalil svetu práve dr. Krippel.
Posledné zvyšky lesov treba chrániť ako pamätníky prírody aj ako posledné útočisko pre flóru a faunu, ktorá je na tieto biotopy naviazaná. Mäsožravá rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) tu kedysi mala izolovanú lokalitu. Či prežije je otázne.
Zo živočíchov je pozoruhodný výskyt drobnej rybky blatniaka tmavého (Umbra krameri). Bezedné je taktiež miestom, kde si svoje zuby opätovne skúša aj bobor (Castor fiber). Ani čoby chcel konkurovať domácim usadlíkom z blízkej kolónie. Pre „štvrteckých Cigáňú“ je Bezedné a jeho blízke okolie zdrojom palivového dreva už celé desaťročia. Našťastie dobre vedia, že na kúrenie sa lepšie hodí živicou premastená borovica, než vlhká jelša, a tak vlastné jadro rezervácie zos
táva viac-menej chránené. Občasný výrub jelšiam nevadí, pokiaľ je vodný režim stabilizovaný, jelša sa skvelo zmladzuje. Bohužiaľ, okolité lesy, ktoré sú na jeseň plné húb, si navyše domáci znečisťujú skládkami odpadu.
Skutočné ohrozenie tejto lokality ale predstavuje železnica. Už v roku 1891, rozdelil násyp trate pôvodne veľkú sl
atinnú jelšinu na dve časti. Spodná časť bola neskôr vyrúbaná a premenená na polia, zväčša neúrodné, dlhodobo zamokrené spodnou vodou. A tak v roku 1960 sa tam vykonala masívna meliorácia. Polia si polepšili, pokles spodnej vody asi o 1 meter však ohrozil jelšinu. Bolo treba vybudovať 2 betónové prehrádzky, aby sa vodu podarilo v lese udržať. Po rokoch sa vodný režim ustálil a rezervácii sa viac-menej darí. 
